DÉMON TRESTU.

V sobotu som bola na seminári.

Pochopila som, prečo nedokážem smrť môjho muža už toľké roky vyplakať.

Keď som sa prestala už trestať, a pochopila, že smiem plakať, celé moje ja plakalo.

Boli to tak silné pocity bolesti a zúfalstva.Myslela som, že zošaliem.

V nedeľu som sa na seminár nevrátila.Potrebovala som si konečne vyplakať legálne smrť môjho muža.

Nedovolila som si to celé tie roky.

Zaslúžim si ten obrovský smútok vyplakať.

V nedeľu som len plakala a ležala.

Bola som doma sama, a mala pocit, že smiem tú bolesť zajedať.

Dovolila som si to, ale s mojou technikou.

Vďaka nej prichádzala aj sýtosť.

A aj nevoľnosť.Bolesť.

Ešte aj v pondelok som po cvičení preležala.

Tak takto odchádza bolestivá emócia.

V celej svojej kráse.

S bolesťou, výčitkami.

Ale aj pochybnosťami, že to, čo robím je hlúposť.

Zosmiešňovaním, že zase rumádzgam.

Všetko som tam nechala.A napriek tomu som konala, ako cítim.

Nenávisť k ľudom.

Opovrhovanie samou sebou.

Nenávisť k sebe samej.

Kritické ja mi hovorilo, že si nezaslúžim, aby som plakala.

A vo vnútri ma trestalo tým, že musím nosiť ten bôľ toľko rokov.

To je trest.

Ak si dovolím plakať, už ma nemá čím trestať.

Pozriem sa s láskou do očí tomuto démonovi.

S láskou a slzami (zase revem) sa pozerám do očí démonovi Trestu a pýtam sa ho, prečo ho v mojom živote mám?

Prečo sa potrebujem trestať?

Nemám odpoveď.

Ale prijímam ho.

Dovolím mu byť v mojom strede.

"Som tu, aby si si nedovolila byť sama sebou"

"Aby si mala stále za niečo výčitky a necítila svoju dušu"

"Takto sa môžeš v obviňovaní a trestaní točiť celé roky."

"Robím všetko pre to, aby si stagnovala"

"Aby si sa neposúvala ďaľej"

"Ani nevieš, ako ďaleko som sa posunula" odpovedám mu

"Vďaka bolesti, som bola nútená hľadať"

"Ísť do Santiaga a vrátiť sa zase domov"

Keď som sa vrátila, stal sa zo mňa pozorovateľ.

Pozorujem moje smútky, bolesti.

"Aha, teraz sa radujem!" poviem si

Pozorujem moju nervozitu a neprijímanie života.

Spadol mi konečne obrovský kameň zo srdca.

Nemusím už nič.

Nič meniť, pretvárať.

Iba sa vrátiť sama k sebe.

Od kedy pozorujem svoju myseľ, smútky sú hlbšie.

Sny sú hrôzostrašnejšie.

Noci viac bezsennejšie.

Som nervóznejšia a kritickejšia.

Ponáram sa stále viac a viac do všetkých vrstiev, ktoré obaľujú moju dušu.

Čím som hlbšie, tým su vrstvy bolestivejšie.

Ale ja som o to viac bližšie k mojej duši.

Sama k sebe.

K samotnému Bohu.

Ďakujem.