"Okamžite zrušíš tréning svojmu synovi!!" kričí na mňa mama z telefónu.

Rútim sa nervózna 5x prekročenou rýchlosťou domov, kde na mňa nervózne čaká.

Mám 40 rokov.

Mám strach.

Cítim sa vinná za jej bolesť.

Po hádke cez telefón som mame povedala, že sa nič meniť nebude a že nech sa s tým zmieri, lebo JA rozhodujem.

Kilometre som v ten večer prešla za polovičný čas.

Strach a bolesť, ale aj veľký hnev som v sebe pokúšala ovládnuť, aby som domov prišla živá.

Odomykám dvere môjho domu.

Vypnem večerné správy, a kážem mame, nech príde dole.

Nech mám akokoľvek veľký strach, dnes ho prekonávam.

Po hystérii mojej mamy som jej povedala, že odo dneška nebude s mojimi deťmi robiť nič okrem návštevy ihriska.

Nebude chodiť do môjho domu a nebude rozhodovať za mňa......

"Ty si mi ukradnutá!" kričí

"Všetko robím len kôli deťom!"

"No, máš smolu." hovorím jej psychopaticky kľudným hlasom.

"Sú to moje deti a ja rozhodujem" hovorím... komu?

Sebe?

Jej?

Potom som celé dni chodila ako bez duše.

Stalo sa to najhoršie, čoho som sa podvedome najviac bála.

Že ma mama odvrhne nadobro.

Stalo sa to, a ja zisťujem, že je to vyslobodenie.

Že život ide daľej.

Ako väzeň. ktorého už pustili na slobodu, no ešte neodomkli reťaze.

Ako som mohla dovoliť, aby druhý človek za mňa rozhodoval?

Musela som porodiť deti a vidieť na nich, že si ich niekto privlastňuje a ja na ne nemám nárok?

Ako som mohla toľké roky dovoliť, aby niekto iný za mňa rozhodoval?

"A veď čo"

"A veď čo?"

"Síce to nechcem urobiť, ale urobím, pre pokoj v dome"

"A veď čo,idem tam na návštevu.Nech ľudia o mne nehovoria nič zlé"

"A veď čo"

Koľko krát v živote si to poviem?

Koľko krát v živote idem proti sebe?

Prečo je moja mienka pre mňa tak málo dôležitá?

Ešte stále sa spamätávam  z tejto obrovskej životnej lekcie.

Ešte stále mám v sebe milión vecí, ktoré nechcem robiť, no napriek tomu ich robím.

Pod ťiažov hrôzy, ktorú pociťujem, vetrím slobodu.

Hrôzy s toho, koľko ľudí nahnevám, lebo idem vlastnou cestou.

S vedomím, že nie je iná cesta...len tá moja.

Sloboda....

Tému tohoto blogu mám už dlho v hlave.

Občas s ťažkosťou otváram tieto stránky.

Je v nich príliš veľa okamihov z mojej vyplakanej duše.

Šoférujem a zrazu ma napadla otázka:

  "Aké by to bolo, keby som bola v poriadku?"

"Keby sa moja váha neriešila od útleho detstva?"

"Proste by som si len tak mohla žiť a nestotožňovať sa predstavami väčšiny?"

"Keby ma rodičia prijímali jednoducho takú, aká som?"

"Keby som na tomto okamihu tu a teraz nič nechcela, a nemusela meniť?"

Poviem Vám...

Pociťujem úľavu.

Ešte skorej, akoby som začala chudnúť a hovoriť si, že až POTOM budem ok.

Objednávam si pekné šaty v mojej veľkosti.

Chodím cvičiť.

Jem veci vraj zdravé.

Ale aj vraj nezdravé.

Muž, ktorý somnou žije, moje telo zbožňuje.

Moje telo mu dávam,aby mu spôsobovalo rozkoš.

Moje telo spôsobuje rozkoš mne.

Ako dobre sa žije, keď je všetko ako má byť.

Už počujem hlasy výživových poradcov.

Fitness guruov.

A všetky múdre rady, ktoré som sa celé roky pokúšala plniť.

Darilo sa len na chvíľu.

Prečo?

Nie som dosť silná?

Nie som dosť inteligentná?

Iba si niečo nahováram?

Neviem.

Nepoznám odpoveď na to , prečo nedokážem ísť s davom.

A prečo niektoré múdre veci u mňa v živote fungujú a niektoré ani za bo...a nie.

Som tu.

Žijem.

Pracujem a vychovávam deti.

Smejeme sa, plačeme.

Milujeme.

Čo, čo ešte treba dodať?

Žiť život s ľahkosťou.

Máme len dnešok.

A dnes som krásna, voňavá, zvodná.

Doma ma zbožňujú štyri živé bytosti.

Dcéra, syn, chlap aj pes.

Toľko lásky, až mi berie dych.

Ďakujem životu, že si to aspoň na chvíľu uvedomím.

Lebo väčšinnou som nespokojná, kritická a náročná.

Ešte že nás Pán Boh neodmeňuje za zásluhy, ale len tak.

V sobotu som bola na seminári.

Pochopila som, prečo nedokážem smrť môjho muža už toľké roky vyplakať.

Keď som sa prestala už trestať, a pochopila, že smiem plakať, celé moje ja plakalo.

Boli to tak silné pocity bolesti a zúfalstva.Myslela som, že zošaliem.

V nedeľu som sa na seminár nevrátila.Potrebovala som si konečne vyplakať legálne smrť môjho muža.

Nedovolila som si to celé tie roky.

Zaslúžim si ten obrovský smútok vyplakať.

V nedeľu som len plakala a ležala.

Bola som doma sama, a mala pocit, že smiem tú bolesť zajedať.

Dovolila som si to, ale s mojou technikou.

Vďaka nej prichádzala aj sýtosť.

A aj nevoľnosť.Bolesť.

Ešte aj v pondelok som po cvičení preležala.

Tak takto odchádza bolestivá emócia.

V celej svojej kráse.

S bolesťou, výčitkami.

Ale aj pochybnosťami, že to, čo robím je hlúposť.

Zosmiešňovaním, že zase rumádzgam.

Všetko som tam nechala.A napriek tomu som konala, ako cítim.

Nenávisť k ľudom.

Opovrhovanie samou sebou.

Nenávisť k sebe samej.

Kritické ja mi hovorilo, že si nezaslúžim, aby som plakala.

A vo vnútri ma trestalo tým, že musím nosiť ten bôľ toľko rokov.

To je trest.

Ak si dovolím plakať, už ma nemá čím trestať.

Pozriem sa s láskou do očí tomuto démonovi.

S láskou a slzami (zase revem) sa pozerám do očí démonovi Trestu a pýtam sa ho, prečo ho v mojom živote mám?

Prečo sa potrebujem trestať?

Nemám odpoveď.

Ale prijímam ho.

Dovolím mu byť v mojom strede.

"Som tu, aby si si nedovolila byť sama sebou"

"Aby si mala stále za niečo výčitky a necítila svoju dušu"

"Takto sa môžeš v obviňovaní a trestaní točiť celé roky."

"Robím všetko pre to, aby si stagnovala"

"Aby si sa neposúvala ďaľej"

"Ani nevieš, ako ďaleko som sa posunula" odpovedám mu

"Vďaka bolesti, som bola nútená hľadať"

"Ísť do Santiaga a vrátiť sa zase domov"

Keď som sa vrátila, stal sa zo mňa pozorovateľ.

Pozorujem moje smútky, bolesti.

"Aha, teraz sa radujem!" poviem si

Pozorujem moju nervozitu a neprijímanie života.

Spadol mi konečne obrovský kameň zo srdca.

Nemusím už nič.

Nič meniť, pretvárať.

Iba sa vrátiť sama k sebe.

Od kedy pozorujem svoju myseľ, smútky sú hlbšie.

Sny sú hrôzostrašnejšie.

Noci viac bezsennejšie.

Som nervóznejšia a kritickejšia.

Ponáram sa stále viac a viac do všetkých vrstiev, ktoré obaľujú moju dušu.

Čím som hlbšie, tým su vrstvy bolestivejšie.

Ale ja som o to viac bližšie k mojej duši.

Sama k sebe.

K samotnému Bohu.

Ďakujem.

Často krát som počula o sebe hovoriť ľudí, že nie som pokorná.

Chýba Ti pokora.

Keďže som im verila, snažila som sa pokorná byť.

Prijať veci, ako sú.

Veď takto to Pán Bôh chce.

Vo vnútri ale vo mne vrela sopka.

Otváral sa mi nožík vo vrecku.

Silnelo moje rebelské ja.

Čím viac som sa snažila byť pokorná, tým viac som zobúdzala vo mne démonov neprijatia.

Chce sa mi nadávať.

Ešte dnes mám problém toto slovo počuť a nehovoriac, prijať.

Je to velmi silné slovo.A zmanipuluje takmer každého.

Keď sa ti dejú ťažké veci, nie si dosť pokorná!

Vďačná!

Ak sa mám hrať na pokornú dušu, tak radšej nebudem.

Budem radšej nepokorná.

Bol to boj vo mne.

Chcem byť vďačná za všetko.

Ale ako, keď to necítim??

Až včera ma asi osvietilo.

Ťažké stavy smútku som prijímala, inak by som zošalela.

A vtedy mi prichádza odpoveď.

"Aj toto je život"

"Aj toto sem patrí"

"Prečo si vy ľudia myslíte, že musí ísť všetko hladko a bez ťažkostí?"

"Prečo chceš byť neustále dokonalá?"

"Prečo si myslíš, že keď len toto a toto bude v Tvojom živote, že budeš šťastná,bezchybná?"

"Všetko, čo sa v Tebe deje znamená život."

"Všetko, čo sa deje mimo Teba, znamená život"

Proste to tak k sebe patrí.A nejde jedno bez druhého.

To je život.

Ak to prijímam, som aj pokorná.

V obrovskej múdrosti života.

Takže nie skloniť hlavu a trpieť.

Nie byť v roli obete.

Ale dovoliť diať sa veciam dobrým, aj ťažkým.

Dovoliť si to.......

Cestou autom uvažujem na tým, čo spôsobuje neustály hlad v nás.

Ano, chemické reakcie jedla, ktoré jeme.

Mali by sme jesť zdravšie veci.

Mne ani zdravé jedlá nespôsobovali sýtosť.

U mňa to nie je proste o jedle.

Tak o čom?

Kde?

Kde sa berie tá prázdnota?

Keďže proti nej už nebojujem, preciťujem ju.

Je tu.

Jedlo mi spôsobuje pocit, že mám všetkého dosť.

Tak čoho nemám dosť, keď nemám jedlo?

Čo mi chýba?

Láska?

Dobrá priateľka?

Viac peňazí?

A keby to bola pravda, a ja to zmením...budem milovaná, budem mať veľa peňazí, kamošiek na milión.

Budem šťastnejšia?

Ak sa budem obviňovať za to, že nie som vďačná za všetko čo mám.

Pomôže mi to?

Prečo napriek vedomiu, že všetko mám, pociťujem prázdnotu?

Strach, že nemám dosť?

Strach, že sa niečo stane a ja nebudem mať dosť?

Pozorujem, ako na seba tlačím, aby som bola lepšia.

Lepšia v práci.

Lepšia matka.

Lepšia partnerka.

Lepšia psychologička druhým.

Aby som nedošla o prácu.

Aby som nedošla o peniaze.

Aby som nedošla o lásku.

Aby som nedošla o syna.

Aby som nedošla o dcéru.

Tlačím na deti, aby sa lepšie učili.

Aby mali vzdelanie.

Aby nerobili tak ťažko, ako často krát ja.

Aby mali dosť peňazí.

Strach, strach, strach.

Všetko robím z pozície strachu.

A otiaľ ten pocit prázdnoty.

Že nemám dosť.

A ak mám, môžem to rýchlo stratiť.

Rýchlo si urobiť zásoby.

Uvedomujem si, že už takto ďaľej nechcem ísť.

Nech sa čokoľvek zajtra stane, dnes mám dostatok všetkého.

Sľubujem si, že prestanem tlačiť na deti, aby boli výkonnejšie a lepšie.

Sľubujem si, že pôjdem len tak rýchlo, ako moja najpomalšia časť.

Sľubujem si, že nebudem tlačiť na pílu.

Milujem......

Dopis pre milú Ladu.

Pýtaš sa na môj názor ohľadom Andy Winson.

Andy Winson poznám, teda jeho prednášky.

A u mňa tiež vzbudzuje skôr nervozitu, že nedokážem po jeho slovách zmeniť môj život.

Som z toho nervózna.

Tak to nechám tak.Ťažko povedať, či je to byznis.

Je to človek, ktorý urobil zo seba tú najlepšiu verziu.

A som presvedčená, že to , čo hovorí má svoj význam.

Ale každý máme svoju cestu a svoj vlastný čas.

Ja teraz mám obdobie, kde hľadám zázrak v situáciách, aké práve sú.

Nič nemeniť.

Ale vidieť zázrak v tom čo máš.

Môžem to nazvať rezignácia..ale aj prijatie.

Všade čítam, že môžeme veci zmeniť  k lepšiemu.

A čo keď je to to najlepšie ,čo práve máš?

Ak mám niečo zmeniť, zmením to.

Ak to nejde, tak aby som sa z toho nezbláznila, jedine to musím prijať.

U Teba sú to zrejme tie peniaze a zarábanie.

U mňa je to váha.

Každý máme tú oblasť, ktorú chcme celý život zmenit,zlepšiť.

A urobili sme pre to maximum, no tento démon si ostáva a žije v nás svoj vlastný život.

Keď som skeptická, svet sa mi rúca v mojej nadváhe.A celý môj projekt o bulímii  stroskotáva práve na mojej nadváhe.

Ľudia sa ma občas pýtajú,prečo mám nadváhu, keď som vracala.

Prečo mám nadváhu, keď už nie som v bulimickom kolotoči.

A dodávajú tisíc receptov na štíhlu líniu.

Už len počúvam.Všetko poznám.

Keďže diety už u mňa nefungujú, a ja redukovaním akéhokoľvek jedla zobúdzam,alebo zase ignorujem a neprijímam môjho démona, znova prichádzam na to, že tu a teraz to prijmem.

Prijímam, že nemám recept na štíhlosť.

Ale mám recept, ako môžem byť tu a teraz šťastná.

A aký môžem mať zázračný úžasný život, keď tu a teraz moju nadváhu prijmem.

Ako hovori Eckarth Tolle, všetko ostatné je proste šialené.

Buď veci dokážem zmeniť.

Ak nie, je lepšie, zdravšie, ak ich prijmem.

Čo neznamená, že ich už nikdy nezmením.

Ale dnes mi život ponúka prijatie.

Niekedy tejto múdrosti dôverujem, niekedy nie.

Dnes som sa rozprávala zase s mužom o mojej nadváhe.

Aj on mi hovorí, buď to prijmeš, a už nikdy v živote nebudeš riešiť.

Alebo sa zblázniš.(verte, o Eckhart Tolle ani nechyroval)

Aká úľava, keď na to pomyslím,že  už moju váhu nikdy v živote nebudem riešiť.

Viem, že budem.

Ale mám na výber.

Trápiť sa nad tým čo nie je,a čo tu a teraz neviem zmeniť.

Alebo sa tešiť tomu, čo je.

Čo mi život v jeho veľkej múdrosti ponúka.

Čo sa týka Cesty.Je to podobné.

Neviem definovať,čo sa konkrétne vo mne stalo pred dvomi, tromi rokmi.

Keby som B.Bays brala s komerčného hľadiska, tiež by som mohla povedať, ako na tom zarába.

Na seminároch s ňou bolo veľa zvláštnych ľudí.

Takí, čo tam boli, ale nadávali, že je to americké a komerčné.

Čudovala som sa v sebe, prečo tu sú.

Mňa zase hnevali tí, čo už mali celý terapeutický kurz dokončený,a správali sa ako bohovia a my sme boli poddaní.

Ale stále som sa koncentrovala na to dôležité.

Na seba a čo mi to môže dať.

Neviem teda definovať, čo mi to dalo.

Ale už ma minulosť tak veľmi nebolí.

Aj keď bolí stále.

Ale dá sa prijať a nebojovať proti nej.

Smútok tu je stále.

Ale dá sa prijať a nebojovať proti nemu.

No som vo fáze, kde odmietam počúvať, že sa to dá zmeniť.

Zmeniť život, zmeniť ponímanie.

Zmeniť, zmeniť, zmeniť.

Mňa toto slovo privádza momentálne do šialenstva.

Pokoj prichádza, keď sa nepokúšam tu a teraz nič meniť!

A takto prijímam môj nie vždy ľahký vzťah.

Prijímam strachy o moje deti.

Prijímam aj obtiažnosť môjho zamestnania.

Prijímam tu a teraz.

Aj moje šialenstvo, pre ktoré celú noc nespím.

Po prečítaní týchto riadkov som si uvedomila, že mám zase novú tému do môjho blogu.

Aké inšpiratívne, keď si píšem s niekym podobným, ako si ty.

Peknú nedeľu prajem.

Elena

PS:

Akonáhle sa rozhodnem veci prijímať,aj moju nadváhu, moja duša pookreje a ja začínam písať.

Akoby si vydýchla.

Konečne ma prijímaš a neodmietaš.

Duša začína TVORIŤ.

Tiež má vlastný život a nedá sa ovládať.

NIEKEDY JE SILA NA ZMENU UKRYTÁ PRÁVE V PRIJATÍ TOHO, V ČOM PRÁVE SME.

Sedím s priateľkou na káve .

Počas rozhovoru mi povie, že chce prestať fajčiť.

"Viem, že mi to škodí, ale neviem s tým prestať." hovorí mi, a obe stíchneme.

Z láskou ma napadá veta ktorú jej aj položím.

"Čo v Tvojom živote máš, čo Ťa ničí, ale nevieš to zo života dostať preč?"

Pozrie sa na mňa, a obe máme slzy v očiach.

Obe vieme, čo znamená mať v živote sebazničujúce situácie.

Ďaľšia moja nezadaná známa, má zadaného milenca.

Trvá to už dlhšiu dobu a pri káve mi hovorí, ako veľmi to chce ukončiť.

A koľko krát to už skúsila a znova, a znova skončila v jeho objatí.

Celé hodiny diskutujeme,vymýšlame, strategicky manipulujeme samé zo sebou, ako sa toho muža zbaviť.

O deň neskôr šoférujem a moja duša mi dáva pre ňu odpoveď.

Okamžite jej volám.Nepoviem ani jednu pozdravnú zdvorilú vetu.

Vytresnem to okamžite.

"Micka, nebudem Ti písať sms, lebo havarujem."

"ON JE NÁPLASŤ NA TVOJU BOLESŤ!!"

"Nepomôže znova a znova strhávať náplasť, ak neurobíš nič s tou bolesťou."

Ona v pomykove zahabká do telefónu, že teraz nemôže, ale zavolá mi.

Ako silno som pociťovala odpoveď na moju náplasť zvanú "JEDLO".

Rozmýšlala som, aké náplaste ešte mám.

Koľko ich na mojom tele aj duši mám?

Zalepíš ranu.Ale ju nevyčistíš.

Na chvíľu necítim bolesť.

No pod náplasťou to hnije, bolí, a ide do hĺbky.

Najväčšia náplasť je u mňa jedlo.

Strhávam túto náplasť dietami, radami od druhých.

Na chvíľu to pomôže, a zase lepím na otvorenú ranu ďalšiu náplasť.

Občas je to sex.

Občas nakupovanie.

A skoro vždy jedlo.

Všetko sú to veci dobré, príjemné, stvorené pre naše potešenie.

Nie som moralistka.

Ale ak slúžia ako náplaste, je to, ako nesprávna liečba na blestivú diagnózu.

V neprijatí Tu a Teraz , v neprijatí života, aký tu a teraz je, odmietam cítiť!!

Prijímam aj túto časť môjho bytia.Neodsudzujem sa.

Každú jednu náplasť prijímam z láskou.

A nechávam ju tak dlho, ako bude potrebné.

Moja duša začala už uzdravenie z vnútra.

Pekne pomaličky.

A až sa láska dostane na povrch, náplasť na bolesť odpadne sama.

"Milujem Ťa, Elena" hovorí moja duša.

Vás.

Nás.

Zrejme som v mojom menštruačnom cykle vo fáze milenky.

Včera som si nalakovala nechty na oranžovo červeno.

Večer sme sa milovali.

Najprv hádali, lebo bol ba mňa sprostý.Odišla som hore,do inej miestnosti.

Prišiel do spálne a udobroval sa.

Keď som uložila deti, ležali sme vedľa seba a vzrušoval ma.

Jeho vôňa, jeho telo.Má takú hladkú nahnedlú pokožku.

Potom som ho nahá objala, keď odchádzal s mojej spálne.

Dnes ráno som sa postavila na váhu a nešlo nič dole.Pozorujem to jemné sklamanie..aj túžbu byť zase štíhla.

Pozorujem aj druhý hlas, ktorý hovorí. "Klídek"

Všetko je, ako má byť.

Cesta je dôležitejšia, ako cieľ.

Je dôležitejšie byť tu a teraz v prítomnosti aj šťastná.

Ale hlavne si prítomnosť uvedomovať.

Lebo toto je Tvoja prítomnosť.

Nič veľkolepejšie nepríde.

A ani nič menejcennejšie.

Toto je TVOJ veľkolepý život.

Môžeš byť štastná tu a teraz.

Nie si menejcenný človek len preto, že máš nadváhu.

Si plnohodnotný človek, aj keď máš nadváhu.

Dávame sa pod stres, lebo si chceme udržať postavu.

No paradoxne práve z tohoto stresu vzniká tlak, a nutkavosť prejedať sa.

Aké nezmyselné...

Prejedám sa, lebo chcem byť štíhla.

Chcem byť štíhla...lebo len vtedy som plnohodnotná?

Počujem, ako moja duša plače.

Ako sa telo búri a nechápe s toho ani čiaročku.

Telo sa ráno zobudí.

Preciťuje šťastie, že sa zobudilo a žije.

Že má zdravé ruky, nohy...že je zdravé a môže nás odniesť do práce,aby sme zarábali peniažky.

Je šťastné,že sa môže učiť.

Že jeho oči vidia.

Hlas hovorí.

Ruky dokážu objať.

A s nohami nás privedie k milovanému človeku.

My sa ráno prebúdzame a staviame sa na váhu.

Ak neukáže to, čo chceme...cítim vyslovene, akoby som v sebe niečo zabila.

Ako uniká moja životná energia s môjho tela.

Telo, ktoré sa včera v noci cítilo tak žiadúce, príťažlivé, ohybné.

Telo, ktoré poskytlo rozkoš mne aj mužovi na mne, vo mne...

Dnes zabíjam túto energiu s jednou vetou

"Som tučná"

Učím sa pozorovať aj tieto situácie.

Aká je moja skutočnosť premenlivá.

Pozorujem svoju myseľ a nechám tento film prebiehať.

Nechávam tam všetky moje výčitky na seba.

Nároky na seba.

Kritiku.

Všetko tam môže byť.

Dovoľujem to v mojej hlave všetko mať.

Tým nevzniká vákuum,potom podtlak.

Nutkavosť ten tlak vypustiť.

Milujem Ťa,nás....

Ešte jednu odpoveď som dnes ráno dostala.

Telo sa pokúša vyrovnať podtlak tým, že túži po ťažkých jedlách.

Sladkých.Ktoré okamžite na chvíľu zaúčinkujú.

Keď tento tlak nebude vznikať, nebude túžiť po týchto jedlách.

Telo nie je zlé.Miluje ťa a chce Ti slúžiť.

Švagriná si našla priateľa, ktorý veľmi rád je.

A je to patrične na ňom vidieť.

Netrvalo dlho, švagriná ho dobehla tiež.

Jej mama, moja svokra bola viditeľne velmi nahnevaná, ako je to možné, že jej dcéra takto veľmi pribrala.

Ako je to možne?

Veď im vštepovala dlhé roky pravidlá správnej výživy.

Pozorovala som svokru.

Aj jej sa občas stáva, že priberie.

Vtedy pozorujem, ako je nahnevaná na samu seba.

S ťažkostou dáva svoje nadobudnuté kilá  dole dietou a cvičním.

Vidím ju,aká je šťastná, keď si koneč zapne sako, ktoré už roky nenosila.

Keďže  táto situácia nie je udržateľná na dlhú dobu, prichádza zase priberanie.

Švagrinú  som po pár mesiacoch uvidela štíhlejšiu.

Bola v tvári bledá a v jej očiach vidím smútok.

Na rodinnej oslave sme všetci jedli,čo bolo ponúknuté.

Všímala  som si ľudí, ako jedia.

Všetko poznám.

Tí, čo držali neustále diety, sa nevedia dožrať.

Lebo len dnes si dovolili všetko jesť.

Od zajtra začnú zase robiť "správne veci".

Vidím švagrinú, ako si objednáva diétne jedlo a ako ho zo smútkom je.

Oslava sa končí, a ona odchádza zo smutnou tvárou.

Jej mama ju radostne obíjme,potľapká po schudnutom bruchu a hovorí,aká je na ňu hrdá,že zase schudla.

Hrdá za to že schudla?

Keby bola moja dcéra, a ja by som mala tieto skúsenosti, ktoré mám teraz, opýtala by som sa jej radšej, či je šťastná.

Alebo je to jedno?

Hlavne nech je štíhla?

Ako si uržať postavu, keď sa prejedáme a priberáme práve preto, že sme smutné?

Viem, že v živote dokážem byť oboje.Aj zdravá, aj štíhla.

Ale pokiaľ to ešte neviem, nepmôže mi schudnúť, aby som bola aj šťastná.

Preto sa pokúšam tu, v túto minutu prijať moje telo presne, aké je.

Pochopiť,že som plnohodnotný človek aj s nadváhou.

Mám dojem, že až v tomto prijatí prítomnosti je ukrytá odpoveď na to, ako budem šťastná aj štíhla.

Keďže s tým sama prichádzam, môžem to naučiť aj Vás.

Moje telo mi hovorí "miluj ma"

Tu a teraz.

Presne aké som.

A ja Ti budem slúžiť.

Terapiou Cesta som spracovala veľa bolestivých okamihov v mojom živote.Preto dnes dokážem nebojovať proti tomu,čo tu a teraz je.

Nech je to akokoľvek bolestivé.

Už to nezajedám, neutekám pred tým, nebojujem proti tomu.

Tu a teraz prijímam presne to, čo je.

A zrazu sa dejú úžasné veci.

S láskou.

Elena