Matka a dcéra.
"Okamžite zrušíš tréning svojmu synovi!!" kričí na mňa mama z telefónu.
Rútim sa nervózna 5x prekročenou rýchlosťou domov, kde na mňa nervózne čaká.
Mám 40 rokov.
Mám strach.
Cítim sa vinná za jej bolesť.
Po hádke cez telefón som mame povedala, že sa nič meniť nebude a že nech sa s tým zmieri, lebo JA rozhodujem.
Kilometre som v ten večer prešla za polovičný čas.
Strach a bolesť, ale aj veľký hnev som v sebe pokúšala ovládnuť, aby som domov prišla živá.
Odomykám dvere môjho domu.
Vypnem večerné správy, a kážem mame, nech príde dole.
Nech mám akokoľvek veľký strach, dnes ho prekonávam.
Po hystérii mojej mamy som jej povedala, že odo dneška nebude s mojimi deťmi robiť nič okrem návštevy ihriska.
Nebude chodiť do môjho domu a nebude rozhodovať za mňa......
"Ty si mi ukradnutá!" kričí
"Všetko robím len kôli deťom!"
"No, máš smolu." hovorím jej psychopaticky kľudným hlasom.
"Sú to moje deti a ja rozhodujem" hovorím... komu?
Sebe?
Jej?
Potom som celé dni chodila ako bez duše.
Stalo sa to najhoršie, čoho som sa podvedome najviac bála.
Že ma mama odvrhne nadobro.
Stalo sa to, a ja zisťujem, že je to vyslobodenie.
Že život ide daľej.
Ako väzeň. ktorého už pustili na slobodu, no ešte neodomkli reťaze.
Ako som mohla dovoliť, aby druhý človek za mňa rozhodoval?
Musela som porodiť deti a vidieť na nich, že si ich niekto privlastňuje a ja na ne nemám nárok?
Ako som mohla toľké roky dovoliť, aby niekto iný za mňa rozhodoval?
"A veď čo"
"A veď čo?"
"Síce to nechcem urobiť, ale urobím, pre pokoj v dome"
"A veď čo,idem tam na návštevu.Nech ľudia o mne nehovoria nič zlé"
"A veď čo"
Koľko krát v živote si to poviem?
Koľko krát v živote idem proti sebe?
Prečo je moja mienka pre mňa tak málo dôležitá?
Ešte stále sa spamätávam z tejto obrovskej životnej lekcie.
Ešte stále mám v sebe milión vecí, ktoré nechcem robiť, no napriek tomu ich robím.
Pod ťiažov hrôzy, ktorú pociťujem, vetrím slobodu.
Hrôzy s toho, koľko ľudí nahnevám, lebo idem vlastnou cestou.
S vedomím, že nie je iná cesta...len tá moja.
Sloboda....