NETLAČ NA PÍLU.

Cestou autom uvažujem na tým, čo spôsobuje neustály hlad v nás.

Ano, chemické reakcie jedla, ktoré jeme.

Mali by sme jesť zdravšie veci.

Mne ani zdravé jedlá nespôsobovali sýtosť.

U mňa to nie je proste o jedle.

Tak o čom?

Kde?

Kde sa berie tá prázdnota?

Keďže proti nej už nebojujem, preciťujem ju.

Je tu.

Jedlo mi spôsobuje pocit, že mám všetkého dosť.

Tak čoho nemám dosť, keď nemám jedlo?

Čo mi chýba?

Láska?

Dobrá priateľka?

Viac peňazí?

A keby to bola pravda, a ja to zmením...budem milovaná, budem mať veľa peňazí, kamošiek na milión.

Budem šťastnejšia?

Ak sa budem obviňovať za to, že nie som vďačná za všetko čo mám.

Pomôže mi to?

Prečo napriek vedomiu, že všetko mám, pociťujem prázdnotu?

Strach, že nemám dosť?

Strach, že sa niečo stane a ja nebudem mať dosť?

Pozorujem, ako na seba tlačím, aby som bola lepšia.

Lepšia v práci.

Lepšia matka.

Lepšia partnerka.

Lepšia psychologička druhým.

Aby som nedošla o prácu.

Aby som nedošla o peniaze.

Aby som nedošla o lásku.

Aby som nedošla o syna.

Aby som nedošla o dcéru.

Tlačím na deti, aby sa lepšie učili.

Aby mali vzdelanie.

Aby nerobili tak ťažko, ako často krát ja.

Aby mali dosť peňazí.

Strach, strach, strach.

Všetko robím z pozície strachu.

A otiaľ ten pocit prázdnoty.

Že nemám dosť.

A ak mám, môžem to rýchlo stratiť.

Rýchlo si urobiť zásoby.

Uvedomujem si, že už takto ďaľej nechcem ísť.

Nech sa čokoľvek zajtra stane, dnes mám dostatok všetkého.

Sľubujem si, že prestanem tlačiť na deti, aby boli výkonnejšie a lepšie.

Sľubujem si, že pôjdem len tak rýchlo, ako moja najpomalšia časť.

Sľubujem si, že nebudem tlačiť na pílu.

Milujem......