O pokore nepokore

Od malička ma rodičia vychovávali,že musím všetko zvládnuť.

Jedno ako,ale vydržať.

Tak som vydržala v situáciách,v ktorých som vydržať chcela.

Vydržala som ale aj v situáciách,v ktorých celá moja duša kričala,že už nevládze.

Keď som predsa popustila,pociťovala som to ako najväčšie zlyhanie sveta.

A tak som zase naštartovala ten môj geniálny motor môjho tela a išla som ďaľej.

Len som nespozorovala,že mám zatiahnutú ručnú brzdu.

Ale ano,občas som zahliadla tú červenú kontrolku.No nemohla som si dovoliť ju brať na vedomie.

Musela som ísť ďaľej.

Po nájdení mojej Terapeutky v Ceste

https://www.zivotnaozaj.sk/

 som zrazu stretla bytosť,ktorá mi neustále na tú kontrolku poukazovala.

Ja stále na plyn a ona na kontrolku.

Pochopila som,že životné výzvy nie je povinné zvládať vždy a za každých okolností.

O pokore nepokore.

Je to hlavne o tom,robiť veci vedome.

Zastaviť sa..zavrieť oči a porozmýšľať prečo sa mi tieto veci dejú.
Nie aby si sa ľutovala.Ale pochopila lekciu.

Bulímia je tá kontrolka!!!

Hovorí Ti,že je toho už veľa!

Nemusíš všetko zvládať!
Ukazuje Ti,že síce všetko zvládaš na jedničku,no aby si to zvládla..musela si niečo v Tebe vypnúť.

Navigátor a kontrolky.

Nejde ani o to,že Tvoje telo chorľavie.

Najťažšie je,že toto vypínanie kontroliek spôsobuje,že už necítiš zázrak života.

Necítiš zázraky,ktoré sa deju v Tebe a okolo Teba.

To je tá najväčšia tragédia.

Prepluješ si život v Tvojej závislosti a zvládaní nárokov na  Teba.

A to čo je naozaj...tým,čím si naozaj...sa dozvieš príliš neskoro.

S láskou

Elena