POKORA.

Často krát som počula o sebe hovoriť ľudí, že nie som pokorná.

Chýba Ti pokora.

Keďže som im verila, snažila som sa pokorná byť.

Prijať veci, ako sú.

Veď takto to Pán Bôh chce.

Vo vnútri ale vo mne vrela sopka.

Otváral sa mi nožík vo vrecku.

Silnelo moje rebelské ja.

Čím viac som sa snažila byť pokorná, tým viac som zobúdzala vo mne démonov neprijatia.

Chce sa mi nadávať.

Ešte dnes mám problém toto slovo počuť a nehovoriac, prijať.

Je to velmi silné slovo.A zmanipuluje takmer každého.

Keď sa ti dejú ťažké veci, nie si dosť pokorná!

Vďačná!

Ak sa mám hrať na pokornú dušu, tak radšej nebudem.

Budem radšej nepokorná.

Bol to boj vo mne.

Chcem byť vďačná za všetko.

Ale ako, keď to necítim??

Až včera ma asi osvietilo.

Ťažké stavy smútku som prijímala, inak by som zošalela.

A vtedy mi prichádza odpoveď.

"Aj toto je život"

"Aj toto sem patrí"

"Prečo si vy ľudia myslíte, že musí ísť všetko hladko a bez ťažkostí?"

"Prečo chceš byť neustále dokonalá?"

"Prečo si myslíš, že keď len toto a toto bude v Tvojom živote, že budeš šťastná,bezchybná?"

"Všetko, čo sa v Tebe deje znamená život."

"Všetko, čo sa deje mimo Teba, znamená život"

Proste to tak k sebe patrí.A nejde jedno bez druhého.

To je život.

Ak to prijímam, som aj pokorná.

V obrovskej múdrosti života.

Takže nie skloniť hlavu a trpieť.

Nie byť v roli obete.

Ale dovoliť diať sa veciam dobrým, aj ťažkým.

Dovoliť si to.......