Celé leto som vedela,že začiatok školského roka bude pre mňa znamenať veľa naháňačiek a úsilia, aby som čo najviac vedela stáť pri deťoch.

Vedela som, že muž,s ktorým už siedmy rok žijem, ma v tom nepodporí.

Dopredu mi dal najavo, že predsa ja si povymýšlam krúžky a on nebude jak taký pako robiť závozníka.

"Ja ťa nepotrebujem" odpovedám mu a o deň neskôr dávam inzerát do novín,že hľadám pomoc v domácnosti.

Nespala som celú noc.

Počúvala som moju myseľ, ako mi nahovára:

"Bože,už nevieš čo máš od dobroty robiť?"

"Si lenivá"

"Si neschopná"

Vedela som,že nesmiem týmto hlasom veriť.

Lebo bola som to práve ja,ktorá viedla celú domácnosť,deti a zarábala na všetky účty.

A bola som to ja,ktorá verila ľudom okolo seba.

Viem, že mama somnou pohŕda, lebo neupratujem cele dni.

Viem, že rodičia mi budú dávať za vinu, že som sa rozišla s mužom, ktorý ma zrejme nemiloval.

Miloval.

Ale viac miloval to, že u mňa nič nemusí.

Ako som každú jednu vrstvu odkrývala v mojej duši, došlo aj v tomto na lámanie chleba.

Vedela som, že to musím urobiť.

Viem, že môžem mať po mojom boku muža, ktorý bude mať svoj život vyriešený.

Ešte to necítim, lebo ma rozchod  čaká.

Ale som pripravená prijať aj túto pravdu.

Že som hodná byť milovaná.

Sama sebou.

Milovaná inými.

Základná skala uzdravenia je pre mňa vedieť,čo sa v tomto momente somnou deje.

Precítiť seba samú.

Bola to pre mňa fráza.Vedela som,že musím byť sebavedomá.Myslieť pozitívne.

Ale ako?????

Ako,keď moje celé vnútro plače???

Ako si nahovárať,že som šťastná,keď moja duša volá s celej sily,že už ďaľj nevládze???

A ja skúšam také rady.Onaké.

Celé roky.

Urob to,urob tamto.

Pomáha na chvíľu.

Na chvíľu umlčím dušu silou svojej veľkej vôľe.

Na chvíľu ide všetko podľa pravidiel.

Potom zlyhanie,výčitky,obvňovanie,nenávisť.

Ano,ano..to všetko je vo mne.

Nezaberali žiadne frázy,ako "Mysli pozitívne"

Snžila som sa s celej svojej sily.

Čím viac som sa snažila,tým horšie to išlo.

Potrebovala som to naozaj cítiť,že život môže byť aj veselý a naplňujúci a zázračný!!

Naozaj cítitť!Nie nahovárať si to.

V tom mi pomohla TERAPIA CESTA.

Najprv som musela pochopiť,prečo vidím svet čierne.

A prečo ma to žitie tak veľmi bolí.

Musela som nájsť najprv príčinu.

Základným kameňom uzdravovania je uvedmovanie si samej seba.

Prvý krát som pocítila svoje telo na joge.

Cvičiteľka jogy je jedna mladá úžasná osôbka.

Cvičili sme a ona nás povzbudzovala.

"Túto pozíciu robíte výborne"

"Presne podľa knihy"

"Ale teraz zavri oči a precíť celé svoje telo"

"Ktoré svaly pracujú,čo všetko musí tvoje telo zapojiť,aby si túto pozíciu dokázal udržať.

Pre mňa to bola výnimočná veta.

Zavri oči a preciťuj,čo sa Ti deje.

S láskou

Elena

Kdesi som pocula,ze staviame domy a privadzame deti na svet.

Elektricke zastrcky su prilis nizko a vypinace prilis vysoko.

Narodime sa a vsetci sa tesia.Az kym nezacneme davat do tych zastrciek ruky.

Ked nas po tej ruke buchnu,neboli ten uder..ale vedomie,ze robime nieco zle.

Este nevieme co...Priviedli nas na svet,postavili nam obydlie...a teraz nas naucili dostat za co?

Trochu na ten uder zabudneme.S celou silou sa rozbehneme svet okolo nas prebadat.

Niekedy sa z nas tesili a niekedy sme dostali uder.

Naucili sme sa,co tych druhych robi stastnymi a co ich sklame.

Nenaucili sme sa ale jedno..co robi stastnymi nas.

My sme a nie sme.

Dusa hovori tu som..a ja hovorim,ze to nie je podstatne.

Preco neurobili zastrcky vysoko a vypinace nizko?

Aby sme nedostali,ze sme sa chceli nieco dozvediet.

A nebali sa v tme,lebo sme nevedeli svetlo zapnut?

Bulimia je bolest duse.

Ziadna porucha........

Vždy som milovala farby.

Keď som objavila vitráž,bola som unesená.Doma som chcela mať všetko s vitráže.

Fascinujú ma galérie a obrazy.

Túžim mať v mojom dome množstvo farieb.

Cieľ je tak na dosah a predsa..mi niečo bráni maľovať.

V čítaní som bola jednotka.V triede nás seriózne stopovali,koľko slov za koľko sekúnd prečítame.

Zvládla som to rýchlo a bez strachu.

Keď som sa naučila písať,písala som v kuse.Po rokoch sú to celé zošity,papiere,internetové stránky a denníky.

Neuveritľne rada som spievala.Môj hlas bol často krát tak silný,že som nemusela mať ani mikrofón.

Dokázala som celé hodiny hrať na klavír a spievať.

Babka mala s môjho temperamentu traumu.

"Nebúchaj tak hlasno..jemne,ako Tvoja sesternica."

"Po tichučky,nenápadne"

Povedz to škorpiónovi,aby bol po tichu.

Absolútne nezlučiteľné.

Rodičia unavení,vyčerpaní si len vždy povzdychli

"Nespievaj tak nahlas"

"Radšej buď ticho!"

A tak som písala tajne.

Nemaľovala vôbec.

A celé roky som si zakázala spievať a hrať.

Všade vidím farby a hlavu mám plnú myšlienok a príbehov.

Skúšala som o tom hovoriť aj kamoškám.

No majú toho občas dosť,keď začnem,stopnem sa,až keď je neskoro.

Študovaná,neštudovaná..

Píšem,maľujem a snáď raz budem zase milovať svoj hlas.

Ako dieťa som ušila mamičke srdiečko vypchaté vatou.

Mamička vychovaná v komunizme,s vedomím nepotrebnosti akéhokoľvek prejavu,nemala silu energiu oceniť môj výtvor.

Už ani neviem,ako som si všimla,že si ma mamička nevšimla.

V slzách som kričala,že zoberiem nožík a že to srdce(nie mamu) dorežem a spálim.

Zrejme som urobila veľký výstup,lebo mamička si ho s únavou zobrala a zavesila k šitíčku.

Pamätám si to srdce celé detstvo.

Celý tento smútok som dokonale potlačila.

Až na terapii CESTA som si uvedomila,prečo nenávidím vyšívať.

Prečo,keď tvorím,pociťujem toľko pochybností o zmysle mojej tvorby?

Lákajú ma farby.

Za každým dianím vidím príbeh.

Pri každom tóne klavíra pociťujem smútok,že nehrám.

Prečo sa bojím vysloviť,kto som?

Som maliarka.

Spisovateľka.

Hudobníčka

Od malička ma rodičia vychovávali,že musím všetko zvládnuť.

Jedno ako,ale vydržať.

Tak som vydržala v situáciách,v ktorých som vydržať chcela.

Vydržala som ale aj v situáciách,v ktorých celá moja duša kričala,že už nevládze.

Keď som predsa popustila,pociťovala som to ako najväčšie zlyhanie sveta.

A tak som zase naštartovala ten môj geniálny motor môjho tela a išla som ďaľej.

Len som nespozorovala,že mám zatiahnutú ručnú brzdu.

Ale ano,občas som zahliadla tú červenú kontrolku.No nemohla som si dovoliť ju brať na vedomie.

Musela som ísť ďaľej.

Po nájdení mojej Terapeutky v Ceste

https://www.zivotnaozaj.sk/

 som zrazu stretla bytosť,ktorá mi neustále na tú kontrolku poukazovala.

Ja stále na plyn a ona na kontrolku.

Pochopila som,že životné výzvy nie je povinné zvládať vždy a za každých okolností.

O pokore nepokore.

Je to hlavne o tom,robiť veci vedome.

Zastaviť sa..zavrieť oči a porozmýšľať prečo sa mi tieto veci dejú.
Nie aby si sa ľutovala.Ale pochopila lekciu.

Bulímia je tá kontrolka!!!

Hovorí Ti,že je toho už veľa!

Nemusíš všetko zvládať!
Ukazuje Ti,že síce všetko zvládaš na jedničku,no aby si to zvládla..musela si niečo v Tebe vypnúť.

Navigátor a kontrolky.

Nejde ani o to,že Tvoje telo chorľavie.

Najťažšie je,že toto vypínanie kontroliek spôsobuje,že už necítiš zázrak života.

Necítiš zázraky,ktoré sa deju v Tebe a okolo Teba.

To je tá najväčšia tragédia.

Prepluješ si život v Tvojej závislosti a zvládaní nárokov na  Teba.

A to čo je naozaj...tým,čím si naozaj...sa dozvieš príliš neskoro.

S láskou

Elena
 

Zaujímajú ma životné príbehy ľudí.

Pozerám dokument,kde sa mama zo synom obíjmu asi 100 krát za minutu.

Myslím na môjho syna ako si stále pýta objatia.Viac,ako moja dcéra.

Moja myseľ zaostrila a vynára sa mi otázka!:

"Prečo práve objatie je prejavom lásky?"

"Aká sila sa v objatí skrýva?"

"Koľko energie sa vymení v sekunde jedného objatia?"

Je to enrgia,sila jednoty.V objatí sa spájame.

Precítime jednotu nás a jednotu celého vesmíru.

Je to už taká záhada,prečo práve objatie a nie trenie nosom ako eskimáci.

Spomenula som si na zážitok spred 17. rokov.

Sedím v cudzom meste na lavičke a rozmýšľam,čo tu robím.

V podvedomí som si zvolila slobodu.Domov som sa nechcela vrátiť.

Vtedy som nevedela,že je to sloboda.Skôr že je to útek.

A trest za to je môj smútok a vedomie,že som zlý človek.

Keď sa na tieto miesta po rokoch vraciam,cítim s rovnakou intenzitou a bolesťou všetko,čo som cítila vtedy.

Poznám tú kontrolku v hlave,ktorá mi signalizuje,že sa niečo deje.

Len sa musím stíšiť.

Sadám si na ten istý múr a zavieram oči.

Prichádza sebaľútosť a ja jej dovoľujem tu byť.

Otázniky,prečo som musela ísť touto cestou.

Po stíšení prichádza múdrosť,ktorú mi niekde tam Pán Boh uložil.

Len ju nájsť.

Výpis z môjho denníka dnes:

Teraz ti prichádzajú presne tieto myšlienky,aby si sa tam v tvojej mysli zase vrátila.

Aby si si k tej osamotenej sadla,chytila ju za ruku a povedala jej

"Poď domov"

"Je mi ľúto,že sa nechceš vrátiť na miesto,ktoré bolo tvojim domovom"

"Keby si mala kam ísť,nenaučila by si sa tak veľké lekcie"

"Sama zisťuješ,že najťažšie lekcie sú tvoji najväčší učitelia."

"A ty si veru vyberáš najlepších,najmúdrejších,najkvalitnejších životných učiteľov."

"Vždy si si vyberala múdrych ľudí.Podľa toho dostávaš aj lekcie"

"Máš to v povahe"

"A teraz ten domov máš."

"Máš na svete miesto,kam sa vraciaš rada,odkiaľ neutekáš,kde smieš byť presne taká,aká si"

"V božskej ríši neexistuje čas.Nehrá žiadnu rolu,že to bolo vtedy a že to je dnes."

Cítim,ako tá ťažoba minulej spomienky voľne prechádza cez moje telo.Už tu nemusí byť.

Úloha je splnená.

Lekcia naučená.

Vyberám si najlepších učiteľov života.Nemôžem očakávať jednoduché lekcie.

e book zdarma 

Dnes ráno ma bolel chrbát,tak som rozprestrela moju jogovú karimatku a odcvičila som si presne toľko cvikov,koľko moje telo chcelo.

Telo sa mi poďakovalo,že idem jeho tempom.

Nie tempom cvičiteľky,alebo niekoho,komu som uverila "Že to tak má byť"

Napadla ma otázka: "Koho tempom idem?"

"Podľa koho žijem?"

"Podľa koho chcem vyzerať?"

Pociťujem,ako nastáva chaos v mojom tele,ktoré mi hovorí:

"Je nemožné,aby som bolo také,či onaké...to proste nejde!!"

"Môžem byť len samo sebou.všetkým ostatným si budeš ubližovať!"

Dnes som pocítila,čo to znamená ísť vlastným tempom.

Ešte ma napadla veta čo sa týka mojej váhy:

"Ak to teraz v túto minutu nevieš zmeniť,urob z tejto chvíle to najlepšie"

Pocítila som úžasné požehnanie a vďaku.

Toto uvedomenie si spôsobuje pokoj a SÝTOSŤ.

Už žiadne nároky na seba.

Spochybňovanie a skeptické myšlienky.

Telo mi samo ukáže,či mám cvičiť,ako mám cvičiť a koľko.

Tak isto jedlo...či mám jesť,koľko mám jesť a kedy.

Na vlastné telo máme len jeden návod...je ukrytý vnašej duši.

Nikto nemá na telo toho druhého návod,okrem Teba samej.

Už sa nenútim niečo dokázať,vytvoriť,docieliť.

Ako náhle tieto tlaky miznú,začína moje telo kvitnúť a chcieť samo tvorit,cvičiť,žiť.

Moja mantra na dnešný deň znie " Choď vlastným tempom...tam je riešenie,uzdravenie,požehnanie.

https://cestadoduse.webnode.sk/ E book zdarma